Jelčiansky vodný kolový mlyn a skanzen

Vodný kolový mlyn je pýchou obce. Nie je iba výstavou starých artefaktov, ale dlhé roky bol miestom ťažkej práce. Pri jeho návšteve sa môžeme vrátiť do minulosti, spoznať mlynárske remeslo a pochopiť, prečo si treba vážiť našich predkov.

Mlyn bol naposledy renovovaný v roku 2019. V súčasnosti je otvorený pre verejnosť a jeho návštevu vrelo odporúčame tým, ktorí sa chcú vrátiť v čase. Počas leta sa tu konajú rôzne hudobné podujatia, kde si návštevníci môžu vychutnať nielen hudbu, ale aj gastronómiu a vinársku kultúru regiónu.

Náradie na mlátenie obilia. Existovali dva základné typy: kyjovité jednodielne cepy (charakteristické pre Rusov a balkánskych Slovanov) a dvojdielne cepy, prevzaté z rímskej agrárnej kultúry. Dvojdielne cepy boli na našom území známe od 10. storočia.

Drevené obuvnícke kopytá, podľa ktorých sa formovala koža na vrchnú časť obuvi. Kopytá sa skladali z dvoch častí, ktoré sa dali vymieňať podľa veľkosti nohy.

Kovový nástroj na rozrezávanie dreva alebo iných materiálov. Podľa počtu ľudí, ktorí s nástrojom pracovali, boli jednoručné (chvostovka, dierovka, rámová píla, oblúková píla), dvojmužné (bruchatka, rozmietačka) a trojmužné píly. Jednomužné píly rezali jedným smerom, dvoj- a trojmužné oboma smermi. Trojmužné píly sa používali na pozdĺžne prerezávanie klátov. Jednoručné boli základným nástrojom v stolárstve a bežným náradím v roľníckych domácnostiach. Do 30. rokov 20. storočia sa používali v drevorubačstve píly domácej výroby (štubňanky).

Tvarovali v nej tehly. Hlina na výrobu tehál z hliniska sa zmiešala s vodou a premiesila sa (prekopaním, šliapaním, neskôr strojovo). Potom z nej ručne alebo vo formách tvarovali tehly, ktoré sušili v sušiarňach alebo na slnku.  Rozvoj tehliarstva bol spätý s rozvojom miest. Výrobou nepálených tehál sa zaoberalo dedinské, najmä rómske obyvateľstvo.

Na vypaľovanie tehál sa používali poľné pece (v domáckej výrobe nazývané kozel) alebo miliere, od 18. storočia stále objekty – tehelne.

Veľká varecha s dierami. Cesto sa spracovávalo na drevených lopároch rôznych veľkostí a tvarov. Jedlá sa miešali drevenými varechami a habarkami, naberali naberačkami a vyberali sa veľkými varechami s dierami.

Žbilká sú rôzne. Kovové žbilká požívané v minulosti sa nahradili gumenými a umelohmotnými. Žbilkom sa čistí kruhovými pohybmi proti srsti koňa. Začína sa od krku až k zadku. Ďalej treba riadne vyčistiť aj hruď a brucho, najmä v oblasti, kadiaľ vedie podbrušný remeň. Nohy koní sa žbilkom nečistia. Žbilko treba pravidelne vyklepávať na zem, čím ho zbavíme prachu, piesku, hliny, srsti a rôznych ďalších nečistôt.

Používalo sa v kováčstve. V kováčskom remesle sa spracúva kov (železo, oceľ) kovaním – výrobou železných predmetov ohrievaním v otvorenom ohni a mechanickým tvárnením za pomoci úderov ručných nástrojov a malej mechanizácie v osobitných dielňach.

Strúhadlo na repu je vyrobené z plechu, ktoré je pripevnené do pevnej drevenej konštrukcie. Strúhadlo slúžilo v domácnosti na strúhanie kŕmnej repy.

Používali sa v domácnosti na váženie základných potravín, ako múka, soľ, cukor.

Kuchynské náradie

Ručná bubnová rezačka s podávačom a kľukou s podstavcom so štyrmi nohami sa používa na rezanie repy a ovocia. Ideálna je aj na strúhanie jabĺk a hrušiek. Vyrobená je zo železných profilov.

Konope sa v minulosti pestovali ako poľnohospodárska plodina na vlákno a zo semien sa lisoval olej. Konopné nite sa vyznačovali svojou pevnosťou a používali sa na výrobu domáceho plátna. Konope sa pestovali na poli, na úrodnej pôde. Siali sa v máji po mrazoch, ručne z plachty. Po zasiatí sa pôda s konopami neobrábala až do ich zberu. Narástli do výšky až 2 metrov. Konope boli dvojaké a trhali sa v dvoch termínoch. Žlté s kvetom sa trhali skôr, niekedy koncom júla a zelené o niečo neskoršie, keď dozreli na semienko, až niekedy v septembri. Z týchto sa získavalo semeno, z ktorého sa vyrábal olej.

Z prvého zberu boli vlákna mäkké a jemné ako ľan – povesná. Tie sa používali na tkanie plátna. Z druhého zberu boli vlákna tvrdšie, hrubšie a pevnejšie. Používali sa na tkanie domácich kobercov, motúzov, povrazov a vriec. Keď sa konope vytrhali, viazali sa do malých snopov a sušili sa. Po pár dňoch sa uložili močiť do vody, často v miestnom potoku, na 7 až 10 dní. Keď konope obeleli, vybrali ich z vody a usušili na slnku. Vymočené konope po uschnutí zostali ako slama. Suché konope najprv rozdrvili na stupe, aby sa zbavili hrubého pazderia, potom ich vyčistili trepaním na trlici a česaním na železnom hrebeni – na česadle (doska s množstvom klincov hrotmi hore). Vlákno sa česalo posediačky. Pri česaní bolo treba štetku upevniť, aby sa pri práci nepohybovala. Pripevňovala sa tak, že žena sediaca na stoličke oprela koniec štetky o zem a položila si nohu do jej rukoväte, pričom ľavou rukou držala hornú rukoväť. Hrubšiu, koreňovú časť vláken potom raz obtočila okolo pravej ruky a druhý koniec začala strhávať na klincoch. Podobne sa vyčesal aj tenký koniec. Takto vznikali kúdele. Ďalšie práce nasledovali v zime – spracovanie na nite na priadkach a tkanie plátna na krosnách.

Stroj na moržovanie kukurice, ktorý olúpe klasy bez potreby dočisťovania. Kukurica oddelená od šúľka sa sypala pod moržovník a šúľok vychádzal zboku von. Vymoržovaná kukurica sa potom sušila na povale a po vysušení sa nasýpala do jutových vriec. Po vysušení kukuričné šúľky používali ako kurivo v domácnosti. 

Drevené kladivá boli neoddeliteľnou súčasťou práce rezbárov či stolárov. Umožňovali tĺcť do dreva či zasunúť lišty bez toho, aby drevo poškodili. Boli dostatočne tvrdé, no šetrné k drevu.

Zabíjačky boli obľúbené najmä v minulosti, kedy sa konali predovšetkým pri dedinských svadbách ,či iných významných podujatiach. V tom čase bol ten, kto vlastnil prasce, veľmi vážený a bohatý. Postupne sa však rozšíril trend chovania prasiat aj medzi chudobných ľudí, ktorí mali na dvore okrem nich aj hydinu, či králiky. Bola to lacnejšia a rýchlejšia forma obživy v prípade zabíjačky spojená so zábavou a hudbou. Chudobná mládež, prezlečená za žobrákov, chodila na zabíjačky zabaviť prítomných, aby dostala výslužku v podobe klobásky a slaniny.

Patrí medzi nerovnomerné váhy, ktoré pracujú na princípe dvojramennej páky, ale dľžky oboch ramien sú rôzne. Vážil sa na nich objemný tovar napr. vo vreciach (obilie, zemiaky, uhlie). Výhoda je v tom, že závažie nemusí byť tak ťažké a veľké. U decimálky je „miska“ na tovar umiestnená nízko, aby sa na ňu tovar ľahko nakladal.

Oberačky boli najkrajším vyvrcholením celoročnej ťažkej práce vo vinici. Počas oberačky sa pozbierali strapce hrozna z vinice a ešte v ten istý deň sa hrozno spracovalo. Lis bol najcennejšou a najzákladnejšou súčasťou inventára vinohradníkov.  Spôsob drvenia hrozna a zisk šťavy sa postupne vyvíjal a zdokonaľoval. V staroveku sa šťava získavala šliapaním nohami, žmýkaním vo vreciach, ubíjaním hrozna drevenými tĺkmi. Takto získaný mušt sa prelial do suda a zvyšok rozmliaždeného hrozna – mlátok sa preložil do preša, kde sa lisovalo, aby sa získalo čo najväčšie množstvo hroznovej šťavy – muštu.

V niektorých domácnostiach sa používali rotačné mútovníky, v ktorých sa maslo mútilo otáčaním lopatiek v uzavretej nádobe. Od 30. rokov 20. storočia sa, najmä v mestskom prostredí, používali priemyselne vyrábané rotačné mútovníky. Boli to asi 5 litrové nádoby s plechovými vrchnákmi (so závitmi), v ktorých sa zvislo upevnené lopatky otáčali kľukou pomocou dvoch ozubených koliesok. Niektoré rotačné mútovníky boli konštruované tak, že sa nádoba otáčala okolo hriadeľa. Keď sa maslo nechcelo zmútiť, považovalo sa to často za vplyv bosoriek. Vtedy mala žena postaviť mútovník do potoka, do močidla, alebo ho vziať do plachty na chrbát a obehnúť s ním dom, prípadne pri mútení odriekať: „Chodí žobrák po dedine, hľadá maslo kúpiť. Pomôž nám ty, Bože, Kriste, toto maslo zmútiť.“

Spracovanie ľanu a konope bola ťažká a zdľhavá práca. Na jej uľahčenie sa neskôr začal používať tento mechanický tlkač, ktorý v rôznych regiónoch nášho kraja môže byť odlišný.

Používal sa na prevážanie rôznych vecí.

Nádoby na vodu sa v minulosti vyrábali z dreva, z jednotlivých dielcov, ktoré držia spolu kovové alebo drevené obruče. Neskôr sa začali vyrábať smaltované nádoby, vedrá, ročky, lebo pri práci na poliach v horúcich letných dňoch sa dali zakopať do zeme a tým udržali vodu studenú.

Opálky sa používali pri rôznych prácach v domácnosti, na nosenie krmiva či dreva, na uskladnenie plodín a potravín a slúžili aj ako odmerky. V domácnostiach sa používali malé košíky rôznych tvarov. Na výrobu košíkov sa najčastejšiea najbežnejšie používalo vŕbové prútie.

Drevené korytá sa používali na miesenie chleba a na pranie. V minulosti sa korytá vyrábali z dreva dlabaním. Korytári sa venovali aj výrobe korýtok, vahanov, vaničiek, lyžíc, variech, lopát, vejačiek a iného dreveného riadu. Korytári zhotovovali dlabaním a kresaním aj žľaby, člny, kadluby a iné veci. Výroba bola roztrúsená po celom území Slovenska. Rozvoj korytárstva nastal po príchode rómskych korytárov zo Zakarpatskej Ukrajiny na východné Slovensko v 80. rokoch 19. storočia. 

Chlebová lopata mala okrem svojej primárnej funkcie pri pečení chleba aj miesto pri niektorých zvykoch (vykladanie lopaty na dvor na ochranu domu pred úderom blesku, triesky z lopaty sa používali ako magicko-ochranný prostriedok alebo pri liečení urieknutia a pod.). Drevené lopaty boli obyčajne domáckej výroby, kovové časti lopát kováčskymi, neskôr továrenskými výrobkami. V prvej polovici 20. storočia začali tradičné lopaty, spolu s príležitosťami ich používania v každodennom spôsobe života roľníckej rodiny, postupne ustupovať a boli nahrádzané továrensky vyrobenými lopatami s plechovým listom rôzneho tvaru a použitia.

Košikárske výrobky v minulosti bežne slúžili na uskladnenie a transport rôznych materiálov a potravín. Boli dôležitou súčasťou vybavenia každého roľníckeho hospodárstva, používali ich aj remeselníci, obchodníci, nechýbali v mestských domácnostiach. Sortiment košikárskych výrobkov bol rozmanitý. Zachovali si technickú i výtvarnú kvalitu, zaujímavé tvary a nápadité vypracovanie. Najrozšírenejšie boli koše rôznej veľkosti, tvaru a určenia – z hľadiska tvaru dna okrúhle, oválne, hranaté, z hľadiska tvaru tela najčastejšie valcovité alebo kónické. Tiež mohli byť prikryté vrchnákom alebo prispôsobené na nosenie na chrbte. Väčšina košíkov mala jednu alebo dve rúčky, niektoré druhy boli bez rúčky. Okrúhle, oválne a hranaté koše sa obvykle používali na zber, prenášanie a uskladnenie plodov a produktov, koše s vrchnákom na prenášanie koláčov na svadby alebo krsty a počas rozličných sviatkov, chrbtové koše na prenášanie jedla do poľa, plodín a tovaru na trhy a jarmoky. 

Nádoba na mútenie masla. Na celom Slovensku bol rozšírený najmä stojatý typ, ktorého základ tvorila drevená nádoba kužeľovitého tvaru. Do jej okraja sa vsadzoval vrchnák v tvare menšej nádoby s okrúhlym otvorom, ktorým prechádzalo držadlo piestu. Piest tvorila kruhová doštička s viacerými otvormi, zasadená do dlhého držadla. Tlčením piestu sa zo smotany zmútilo maslo. Nádoby boli zvyčajne zhotovené debnárskou technikou z drevených dúžok. Spevňovali sa drevenými húžvami alebo železnými obručami. Sporadicky sa vyrábali aj dlabané mútovníky z jedného kusa dreva, v Hrnčiarskych Zalužanoch a na ich okolí dokonca z hliny.

Jamkovače s dlhou rúčkou sa používali na sadenie viniča. Drevené sa používali v piesočnatej pôde, v tvrdšej, kamenistej sa používali dierkovače s kovovým hrotom.

Drevená alebo plechová smaltovaná nádoba na dojenie mlieka. Používala sa najmä na dojenie kráv. Na uchopenie slúžila zvýšená časť jeho horného okraja s otvorom. V 19. storočí zhotovovali šechtáre podomácky, dlabaním z dreva brezy, buka, vŕby, topoľa. Do 1. polovice 20. storočia ich skladaním z dúžok vyrábali a predávali na trhoch špecializovaní debnári. V medzivojnovom období sa začali používať plechové smaltované, továrensky vyrábané šechtáre. Šechtárom nazývali aj plechové vedierka, používané na dojenie. Vodou naplnený šechtár, ktorý musela kúpená krava pri prvom vchádzaní do maštale prekročiť, bol považovaný za prostriedkom na zabezpečenie dojivosti.

Bolo prenosné alebo závesné svietidlo s otvoreným ohňom. Základ lampy tvorila sklenená nádobka na petrolej s mechanizmom na posun plochého knôtu, a tým na úpravu výšky plameňa. Plameň bol chránený skleneným cylindrom. Súčasťou prenosnej lampy bolo zrkadlo. Závesné lampy mali jednoduché ploché alebo kopulovité sklenené tienidlo, ktoré odrážalo svetlo žiadaným smerom. Lampa visela v ozdobnej kovovej konštrukcii nad stolom. Používanie lámp v tradičnom prostredí sa rozšírilo v 2. polovici 19. storočia. Súviselo s výrobou petroleja z nafty a pretrvalo až do zavedenia elektriny.

Seno, používané na krm pre dobytok, sa ukladalo do kopy (po 6-10 vozov), z ktorej potom odoberali potrebné množstvo. Z kopy, ktorá stála v chotári, odrezali naraz toľko, čo odviezli na voze. K tejto práci používali špeciálny nôž. Bol to kovaný nástroj tvaru nožníc, s dvoma čepeľami, ku ktorému bola pripevnená drevená rúčka v tvare písmena L.

Stroj na obracanie krmiva, sena, sušeného v plošnej vrstve alebo v riadkoch. Pracuje na princípe prehŕňania (lúčový) alebo aktívneho nadhodu (bubnový, kolesový, dopravníkový, krúživý).

Predmet, používaný remeselníkmi na mazanie strojov.

Náradie na hrabanie sena, krmovín, obilia, slamy, dreveného uhlia a pod. V tradičnom roľníckom inventári sa vyskytovali tri druhy: senné, strniskové a humenné hrable. Všetky sa pôvodne zhotovovali z dreva a vyrábali ich samotní roľníci, prípadne dedinskí náturisti. Valček a zuby boli z tvrdého dreva (buk, dub, javor, klen, agát), rúčka – hrablisko z dlhého a hladkého dreva (lieska, smrek). Tvar a veľkosť hrablí zodpovedali ich funkcii. Senné sa používali najmä na hrabanie sena a krmovín, ale i pri žatve( robenie a obracanie hrstí nakoseného obilia a ich ukladanie na povriesla). 

Hospodárske náradie, zakončené dlhými hrotmi. Slúžili na manipuláciu s krmovinami, stelivom, hnojom, niektorými plodinami a na úpravu pôdy. Používali sa aj pri love zajacov, divých kačíc i pri budovaní hlinených stavieb. Najstaršie formy vidiel, nazývaných rázsochy, samorodnie vidly, boli zo samorastlého konára. Tvar hrotov (zubov) vidiel bol prispôsobený ich účelu. Dlhšie, tenšie a mierne ohnuté zuby mali vidly na roztriasanie a ukladanie sena a slamy. Na jej vytriasanie pri mlátení obilia cepmi i na prehadzovanie pliev používali na juhu Slovenska humenné vidly. Hrubé a rovné zuby mali železné vidly na okopávanie viniča a drevené vidly na hnoj. Na manipuláciu so zemiakmi a repou slúžili železné vidly, ktoré mali 6 až 9 zubov, zakončených guľôčkami, aby sa do plodín nezabodávali. Drevené vidly vyrábali pre vlastnú potrebu i na predaj v rámci domáckej výroby. Železné vidly boli kováčskymi a od 19. storočia aj továrenskými výrobkami.

Výrobou predmetov z kože sa zaoberali brašniari – stredovekí remeselní taškári, ktorí zhotovovali z kože cestovné kufre, sedlové brašne, kožené ležadlá a stoličky, tašky na náboje. Zameriavali na výrobu pre vyššie vrstvy spoločnosti. Boli to veľmi zriedkaví remeselníci. Brašnárstvo sa na území Slovenska vyvinulo pravdepodobne až po zrušení cechov. Napriek priemyselnej konkurencii boli koncom 19. storočia v každom väčšom meste brašnárske dielne, ktoré vyrábali a opravovali kožené výrobky. Brašnárstvo vznikalo najmä v oblastiach s rozvinutým chovom dobytka. Brašnári vyrábali kapsy, opasky, remene, krpce i samostatné návlaky na krpce. Brašnárske výrobky pre roľníkov a pastierov sa zdobili obšívaním remienkom, vtláčaním reliéfnych foriem, kovových razidiel, profilovaných koliesok do vlhkej kože, vbíjaním mosadzných plieškov a krúžkov, pletením strapcov, vysekávaním kožených čipiek. Z kupovanej kože si v niektorých obciach zhotovovali pastieri tašky, do ktorých si dávali stravu, keď išli pásť dobytok. Brašnárska dielňa v Banskej Bystrici, ktorá vznikla v polovici 17. storočia, pracovala pre celé Uhorsko a Balkán. Jej výrobky boli vystavené na medzinárodnej výstave v Budapešti v roku 1896. Posledný majster z tejto dielne Štefan Muliczký vyrábal pastierske opasky a kapsy v komunálnom podniku, ktorý vznikol po zoštátnení dielne v roku 1950.

Drevený postroj na spriahanie jedného kusa hovädzieho dobytka. Na rozdiel od jarma je výskyt jarmice známy až od začiatku 19. storočia v hospodársky vyspelejších centrách Slovenska, odkiaľ sa až po 2. svetovej vojne šírila do odľahlejších oblastí. Masovejšie používanie jarmice súviselo s pestovaním zemiakov a spôsobom ich obrábania, vyplývajúceho z rozvoja mechanizácie poľných prác (oborávanie, resp. ohŕňanie ľahkými oradlami), kukurice (plečkovanie) a cukrovej repy pri použití jedného kusa dobytka v záprahu. Menej sa jarmica používala pri záprahu do ľahkého dvojkolesového voza (káry) a pri spriahaní dobytka na prípin v trojke (ak sa pred párom záprahu priahal jeden kus dobytka).

Drevený postroj na spriahanie páru hovädzieho dobytka. V hospodárstve patrilo k základnému vybaveniu hospodárskeho inventára. Používalo sa na spriahanie kravského a volského záprahu pri prácach súvisiacich s obrábaním poľnohospodárskej pôdy (orba, bránenie, vyvážanie hnoja) a pri povozníckych prácach. Výroba jarma patrila k zručnostiam každého roľníka, na predaj zhotovovali jarmá náturisti a stolári v lesnatých oblastiach Slovenska, kde bol dostatok vhodného dreva (javor, breza, dub). Určité rozdiely sa pri jarme prejavovali vo veľkosti, ktorá závisela od druhu zapriahaných zvierat (kravy, voly), od vykonávanej práce (na ťahanie pluhu dlhšie, do voza kratšie), ale aj od miestnej tradície. Používanie jarma bolo rozšírené na celom Slovensku, k postupnému zániku dochádzalo najmä v súvislosti s postupnou kolektivizácie poľnohospodárstva.

Nosidlá zhotovené z dvoch drevených žŕdok, medzi ktorými boli upevnené priečne doštičky slúžiace na prenášanie bremien, vynášanie kopy maštaľného hnoja na hnojisko, do záhrad a na pozemky v blízkosti obydlia, na nosenie kamenia, vriec a pod.

Jednoduchý stroj na čistenie vymláteného obilia alebo iných semien prúdom vzduchu. Jeho mechanickým základom bol lopatkový ventilátor poháňaný ručne, pomocou kľuky. Rajtár patril k prvým strojom továrenskej proveniencie, ktoré prenikli do žatevno-mlatobných prác. Prvé rajtáre sa objavili v posledných desaťročiach 19. storočia na západnom a juhozápadnom Slovensku ako import z Rakúska a Moravy. Často slúžili za vzor miestnym remeselníkom, ktorí ich začali vyrábať a odpredávať záujemcom z blízkeho okolia. V prvej polovici 20. storočia boli známe už na celom území Slovenska. Rajtáre boli ľahko prenosné a veľmi rýchlo začali nahrádzať tradičné techniky čistenia obilia. Často boli spoločnou investíciou viacerých roľníkov. Ústup rajtárov z mlatobných prác spôsobili až strojové mláťačky s vlastnými čističkami.

Jednokolesový drevený dopravný prostriedok s mnohorakou funkciou. Patril k základnému vybaveniu roľníckeho hospodárstva. Jeho primárnou funkciou bola preprava ťažších nákladov. Slúžil na vyvážanie maštaľného hnoja, vriec so zemiakmi alebo osivom a kamenia.

Vypestované obilie určené na kŕmenie treba najskôr vysušiť a potom spracovať, rozdrviť a miešať, aby boli čo najlepšie stráviteľné pre hospodárske zvieratá. Šrotovník sa používal na rozdrvenie a rozmletie obilnín na šrot.

Remeselnou a domáckou výrobou kolies, vozov, saní, bričiek, kočov, športových potrieb, dreveného náradia a nástrojov sa v minulosti zaoberali kolári. Základom kolárstva je výroba drevených kolies. Počas feudalizmu sa kolári združovali do cechov, najčastejšie s kováčmi, ktorí robili kovové súčasti vozov. Najväčším strediskom kolárstva bol Pukanec. Tu vyrábali vozy pre južné Slovensko i dnešné Maďarsko, ktoré predávali spravidla vandrovným obchodom. Širší trh zásobovali aj kolári z okolia Michaloviec. Popri remesle existovala na celom Slovensku aj domáca výroba kolies, rozšírená najmä na Považí, v oblasti Levočských vrchov a na Orave. Roku 1900 bolo v slovenských župách 2 834 kolárskych dielní (majstrov) s 1 565 pomocníkmi. V roku 1930 to bolo 1 570 dielní s 2 331 pomocníkmi. V 19. storočí sa časť kolárov špecializovala na výrobu bričiek a kočov (kočiarníctvo). Kríza kolárstva nastala po modernizácii dopravy a po zavedení výroby nových dopravných prostriedkov. Reakciou bolo založenie Jednoty majstrov kolárov v roku 1932. Patrónmi kolárov boli sv. Katarína a sv. Eulogius.

Poľnohospodárske náradie, ktoré sa používalo na medziriadkovú kultiváciu porastu okopanín siatych do širokých riadkov (kukurice, repy). Kyprila sa ním pôda a plela burina. Plečkovanie sa muselo opakovať. Radlo je poľnohospodárske náradie na obrábanie pôdy, ktoré na rozdiel od pluhu pôdu len rozrýva. Existovali tri druhy radiel – oracie, vyorávacie a oborávacie. Základným typom bolo oracie radlo, ktoré bolo do 13. storočia hlavným orným náradím na území Slovenska. Archeologické nálezy z obdobia Veľkej Moravy dokladajú plazové radlo so širším lemešom a bezplazové radlo s úzkym lemešom a čerieslom, ktoré boli určené na orbu ťažších pôd (novina).

Bezkolesový dopravný prostriedok pohybujúci sa kĺzaním, používaný v zimnom aj letnom období (najviac na dopravu sena zo strmých a ťažko prístupných miest k ceste, kde sa náklad naložil na voz). Do saní sa priahali kone, voly a kravy. Používali sa na celom Slovensku a patrili tak ako voz k základnému vybaveniu roľníckych hospodárstiev (vyvážanie hnoja, doprava sena zo vzdialených poľných stodôl, pri ťažbe dreva) a v zárobkovomn povozníctve. Pred vybudovaním železnice a autobusovej siete patrili sane a vozy k základným prostriedkom osobnej dopravy (návšteva mesta, lekára, jarmoky, trhy, svadba, pohreb).

Kolesový dopravný prostriedok ťahaný konským, volským, kravským záprahom. Sedliaci používali rebriniaky, boli to jednoduché vozy s oddeliteľnými bokmi a zadným čelom. Bol to plne úžitkový voz, vozilo sa ním seno, zožaté obilie či tovar na trh.  Na rozdiel od klasických kočiarov a vozov často pohonič išiel vedľa voza a odtiaľ ho kočíroval. Rebriniak nemal kozlík, alebo sa dal demontovať.

Od svojho vzniku prešiel voz mnohými zmenami a konštrukčnými zdokonaleniami, ktorými sa prispôsoboval konkrétnym dopravným príležitostiam. Týka sa to niektorých konštrukčných detailov, veľkosti a najmä úpravy vrchnej časti voza, na ktorý sa náklad ukladal. Významným zdokonalením voza bolo zavedenie železnej osi a kolies okutých železnou obručou, čo umožnilo dopravu ťažších bremien.

Baranidlo je nástroj na rýchle, účinné a bezpečné zatĺkanie stĺpov a kolov do zeme. Používalo sa pri stavbe mlynov, plotov a v poľnohospodárstve.

Klietka sa používala najmä na prepravu ošípaných.

Živolovná pasca na potkany a krysy je pasca vyrobená z pevného kovového materiálu. Dá sa jednoducho umiestniť, vyprázdniť a opakovane použiť.

Základná časť konského postroja položená na krku koňa. Pred rokom 1000 sa kone zapriahali pomocou remeňa natiahnutého na krku a upevneného do jarma. Chomút má pravdepodobne východný pôvod a považuje sa za ranostredoveký vynález. Prvé doklady o použití chomúta pochádzajú z 9.-11. storočia. V Európe sa rozšíril v 13.-14. storočí. Chomút, pod ktorý sa kládla mäkká kožená poduška (podklad, hlavnička, vankoš), tvorila drevená kostra obšitá kožou. K ostatným častiam konského postroja sa pripevňoval pomocou remeňov (bočníky) a k oju sa pripevňoval retiazkami. Zriedkavo sa chomút popri jarmici a jarme používal aj na priahanie hovädzieho dobytka. Používanie chomúta umožňovalo lepšie využitie konskej sily pri orbe, v doprave a pod. Chomúty vyrábali remenári a sedlári. Ich výzdobu tvorilo vybíjanie kovovými cvokmi. V jazyku folklóru sa chomút objavuje ako znak neslobody a podriadenosti. Rovnaký symbolický význam má aj jeho použitie so zábavnou funkciou v súčasných svadobných zvykoch – zakladanie chomúta na krk mladoženícha ako symbol straty jeho slobody. Tento zvyk na Slovensko prenikol približne v polovici 20. storočia z Čiech.

Asi 120 cm dlhý drevený nástroj na zapriahanie koní do voza.

Kolesový dopravný prostriedok ťahaný konským, volským, kravským záprahom. Na Slovensku sa používali menšie dvojkolesové vozy ako kára a štvorkolesové vozy, ktorých funkcia sa spájala s celoročným cyklom poľnohospodárskeho roka, s rozličnými odvetviami výroby, ťažby dreva, železnej rudy, uhlia, až po zárobkové povozníctvo. Úpravou vrchnej časti voza pridaním dosiek, rebriny, ukladaním prútenej košiny na súkolie sa voz prispôsoboval k druhu dopravovaného nákladu. Konštrukčná a funkčná variabilnosť voza sa odráža v ľudových názvoch: rebriňák, rebrinový voz, drabiňok, drabiňák, drabinový voz, lujtraňik, rojltrak, došteňak, košinový voz, hnojný voz, senný voz, furmanec, furmanský voz, kubičný voz. Okrem pracovných činností slúžil voz aj pri príležitosti svadby (prevážanie vena nevesty, svadobných hostí), nezriedka aj na prevážanie truhly v prípade vzdialených sídel od cintorína (lazové osídlenie).

Náradie na oddeľovanie časti stoniek ľanu a konope od vláken. Stonky sa na zemi, kameni, kláte, drúkom alebo piestom, v stupách drvili, alebo lámali na lámačke, častejšie na trlici. Trlica sa skladala z dvoch vodorovných, na výšku stojacich dosák, ktoré stáli na dvoch alebo štyroch nohách. Do štrbiny medzi doskami zapadala tretia, nazývaná trlo, v podobe dreveného noža. Na jednom konci malo rukoväť a na druhom bolo upevnené tak, že ho bolo možné striedavo dvíhať a spúšťať do štrbiny.

Pluh je poľnohospodárske náradie na obrábanie pôdy, ktoré na rozdiel od radla pás zeme odreže, odhrnie (prevráti) a ukladá do brázd. Archeologické nálezy dokladajú pluh na území Slovenska už v 9.–10. storočí. Ako hlavné orné náradie sa však presadil až v 13. storočí. Z hľadiska použitého materiálu sú najstaršie drevené pluhy, na ktorých všetky súčiastky okrem lemeša a čeriesla boli z dreva. V posledných dvoch desaťročiach 19. storočia začali do orného hospodárenia prenikať položelezné pluhy, na ktorých bol lemeš, odvalnica, prípadne i stĺpica a plaz zo železa. Vyrábali ich vo fabrikách alebo v kováčskych a kolárskych dielňach.

Okrem pracovných činností slúžil voz aj pri príležitosti svadby (prevážanie vena nevesty, svadobných hostí), nezriedka aj na prevážanie truhly v prípade vzdialených sídel od cintorína (lazové osídlenie). K všeobecnému nahradeniu týchto typov továrenskými celoželeznými pluhmi došlo postupne v období kolektivizácie poľnohospodárstva v druhej polovici 20. storočia. Vychádzajúc z ich pracovnej činnosti sa pluhy rozlišujú: a/ jednostranné v dvoch konštrukčných variantoch – trojdielne a štvordielne; b/ dvojstranné v štyroch konštrukčných variantoch – s prekladacou odvalnicou, dvojodvalnicový, s odvalnicou otočnou na vertikálnej osi a previerací.

Jednoduché drevené zariadenie na uchytenie opracúvaného dreva. Z hľadiska potrieb technológie ručného opracovania dreva konštrukčne dokonalé a mnohostranne použiteľné zariadenie, nepostrádateľné vo všetkých odvetviach drevárskej výroby. Umožňoval vykonávať všetky základné postupy technológie ručného opracovania dreva. Skladal sa zo sedacej a obrábacej časti, ktorej pevný prvok bol zasadený vo vodorovnej sedacej doske stolca. Pritlačením nohou na dolný koniec pohyblivého prvku obrábacej časti sa hlavicou na jeho hornom konci zachytilo drevo, vložené medzi pevný a pohyblivý prvok obrábacej časti stolca.

Dopravné prostriedky boli tak ako dnes, zosobnením stavu a postavenia, sedliaka, mešťana, šľachtica či cirkevného hodnostára. Na používanie jednotlivých druhov kočiarov platili isté regule, ktoré si objasníme neskôr. Treba poznamenať, že dnes si ľudia dívajúci sa na nádherné artefakty histórie, často plné krásneho umeleckého cítenia nevedia zaradiť a nemajú vedomosti k čomu slúžili a pletú si kočiare s vozmi či rebrinákmi. Dopravné prostriedky používané v Uhorsku rozdeľujeme do týchto kategórií: kočiare, bričky, sane, úžitkové vozy Nižšia šľachta používala obvykle bričky. Tieto boli iba pre dva kone. Špeciálne upravený koč (perovanie kolies, snímateľná strieška, sedadlá pre cestujúcich, lampáše na osvetlenie) určený na osobnú dopravu.

Málokto vie, že jeden typ bričky má svoje korene v dnešnom Bernolákove. Gróf Eszterházy ako náruživý poľovník vylepšil v 30. rokoch 19.storočia, mladší typ koženého vozu, pre potreby rýchlej jazdy po lese, na prechádzky a presuny v rámci majetkov v blízkosti jeho kaštieľa v Bernolákove. Tak vznikla brička zvaná Eszterházy alebo aj Czeklezer (Cseklísz je pôvodné pomenovanie Bernolákova). V tejto bričke sa mohli viesť štyri osoby. Brička už mala blatníky a brzdu na zadných kolesách. Na predných blatníkoch alebo na prednej časti karosérie boli na každej strane po jednom svetle. Bohatý sedliaci či remeselníci používali takzvanú Mäsiarsku bričku. Tá bola pre dve až šesť osôb. Obvykle sa zadné sedadlá dali dať dole, aby sa zväčšil úložný priestor. Ťahali ju dva kone.

Sedlárstvo – remeselná výroba sediel na kone, sedadiel a čalúnenia do kočov, bričiek a iných dopravných prostriedkov, puzdier na tašky a ďalších drobných výrobkov z kože. Sedlárske cechy na Slovensku vznikali od 16. storočia, najstarší v Rimavskej Sobote v roku 1516. Celkove je známych 17 sedlárskych cechov, ale len 4 boli samostatné (Banská Bystrica, Kežmarok, Prešov, Košice). Roku 1828 bolo v Bratislave 10, v Rimavskej Sobote 9 a v Prešove 8 sedlárskych dielní. Boli to najvýznamnejšie strediská sedlárstva. Roku 1890 bolo najviac sedlárskych dielní v Nitrianskej župe (49), menej v Bratislavskej (30), Trenčianskej (23), Komárňanskej (13) a Spišskej župe (11). Zručnými sedlármi boli aj habáni na západnom Slovensku. Drevené kostry sediel dodávali sedlárom zväčša domáci výrobcovia dreveného náradia. Mnohé sedlárske dielne vydržiaval vo vlastnej réžii aj vojenský erár. Patrónom sedlárstva bol sv. Juraj, ktorý bol zobrazovaný sediaci na koni.

Poľnohospodársky stroj, ktorý sa používal na zber pokoseného sena alebo obilia. Tento stroj nahradil ručné drevené hrable a uľahčil ručné práce na poliach. Hrabačky sa najskôr objavili u statkárov okolo roku 1910.

Náradie na drvenie hrúd a valcovanie obsiatych polí, aby lepšie udržali vlahu. Na veľkostatkoch sa valce začali používať od polovice 18. storočia. Do inventára menších roľníckych hospodárstiev na Slovensku prenikli až koncom 19. storočia. V kopcovitých karpatských terénoch bolo jeho využitie problematickejšie, preto sa valec ako náradie všade nerozšíril. Používal sa zväčša na valcovanie rolí, na ktorých bola zasiata jarina a ktoré si takto dlhšie udržali zimnú vlahu. V jednotlivých oblastiach sa odlišujú tvarom rámu a pomenovaním jednotlivých súčiastok.

Poľnohospodársky nástroj na rozbíjanie hrúd zeme po orbe, vytrhávanie koreňov burín, zahrnutie vysiateho obilia a semien krmovín. Poznala ich už agrárna kultúra rímskych provincií, ale Slovania ich do obdobia stredoveku neprevzali, pretože ich systém poľnohospodárskej výroby (divoká trávopoľná sústava) brány nepotreboval. V ľahšej pôde, najmä na juhozápadnom a južnom Slovensku sa používal „smyk“ (tŕňové brány) a práca s ním sa na rozdiel od bránenia volala „smykovanie“.

V minulosti sa zemiaky ručne vykopávali motykou tak, že z boku sa podkopal zemiakový krík a obrali sa z neho zemiaky do prúteného koša. Takisto pozbierali zemiaky aj z vyhľbenej jamy. Neskôr zostrojili vyorávací pluh na vyorávanie zemiakov ťahaný koňom, čím sa uľahčila a zrýchlila práca na poli. Vyorávací typ pluhu sa vyvinul z plazového i bezplazového radla rozšírením lemeša. Na vyorávanie zemiakov používali bezplazové radlá, nazývané hak /hok, hik/.

Bola to prenosná prútená debna, ktorá sa využívala na uskladnenie potravín ako ochrana pred hlodavcami.